Minulý týždeň som bol na novinárskej konferencii a potom som navštívil konferenciu blogerov. Po oboch konferenciách som sa spätne pozrel a nastal vo mne obrovský “A-Ha!” moment. Prišiel som na to, prečo obe skupiny súperia.
Musíte pochopiť, že v novinárskych kruhoch vládne veľký pesimizmus: každý sa trápi pre nedostatok práce. Naproti tomu obrovský optimizmus vládne v blogerských kruhoch: všetci oslavujú milión spôsobov ako rozvinúť svoju kariéru online písaním.
Ale prečo? Prečo je tu ten rozdiel v pohľade na svet? Veď práve novinári sú tí najlepší kandidáti na miesto dobre platených autorov. (Preboha, veď sú profesionálne trénovaní!)
Bolo by príliš jednoduché a zlé opísať novinárov ako cynikov a technofóbov. Musí existovať hlbšie vysvetlenie a mám pocit, že som na to tento týždeň prišiel.
Novinár vidí svet cez oči zamestnanca. Blogeri vidia svet cez oči podnikateľa.
Viem, že je to všeobecné. V nasledujúcom príbehu pochopíte prečo.
Nastavenie mysle zamestnanca
Prvý deň na novinárskej konferencii ku mne prišiel jeden muž. Takto sa vyvíjala naša konverzácia:
Ja: Čo robíte?
On: Som profesor žurnalizmu, takže mám šťastie — mám prácu do konca života. Žiadny z mojich študentov si však nevie nájsť prácu. Sú to bystré, tvrdo pracujúce deti, no zasekli sa pri roznášaní pizze.
Ja: Oh. To je škoda.
On: Áno, je to vážne škoda. Internet nám zobral prácu. Nikto sa už nezaujíma o papierové noviny.
Ja: Hmmm.
On: Ak by internet nezničil všetky naše klasifikované reklamné príjmy, dnes by to bol iný príbeh.
Ja: Hmmm. Iný príbeh, to áno.
On: A čo robíte vy?
Ja: Som sám sebe šéfom. Som nezávislý.
On: Oh, to ma mrzí. Čo teda chcete robiť?
Ja: Uhm, prepáčte?
On: Ďalšia škoda. Talentovaný profesionál je nútený stať sa nezávislým, pretože je nedostatok práce.
Dobre, trošku sa zastavme a poďme čítať pomedzi riadky. Ten muž ma desí. Všimli ste si v jeho slovách ten ukrytý názor? Chce, aby mu niekto iný navrhol prácu — čím stabilnejšia, tým lepšia. Ak mu nikto neponúkne stabilnú prácu, cíti sa beznádejne. Nevie, čo iné by mal robiť.
Nie je nič zlé na tom mať prácu. Problémom je, že sa stotožníte s myšlienkou “zaseknutý pri roznášaní pizze”, keď vám nikto iný nič neponúkne.
Je rozdiel byť zamestnancom a mať zamestnanecké nastavenie mysli. Dosť veľa zamestnancov má podnikateľskú mentalitu a presne vďaka tomu sú takými dobrými pracovníkmi. Chápu pohľad ich šéfov.
Tiež sú v práci šťastnejší. Ich spokojnosť spojená s prácou vyplýva zo sebavedomia. Vedia, že ak ich zajtra vyhodia, dokážu sa o seba postarať.
Tento chlapík nebol sebavedomý. Je neistý, preto chce tak veľmi ochranu prácou. Neverí v seba. Chce, aby mu iní ľudia, múdrejší a bohatší vytvorili prácu a dali mu úlohy.
Znehodnocujete sa tým, že veríte, že vám musia vytvoriť prácu druhí. Slová tohto muža sú oknom do názoru:
- “Internet nám vzal prácu.”
- “Ste nútení robiť XYZ, roznášku pizze, nezávislú prácu, pretože nie je dosť práce.”
- “Som šťastný — Mám prácu do konca života.”
Internet nám vzal všetku prácu? Myslíte to vážne? Je to dôkazom nedostatku fantázie. Je úžasné, ak milujete svoju prácu. Ale prosím, prosím, nepredávajte svoje schopnosti len preto, že o sebe pochybujete.
Takže, ak sa ten muž sťažoval na to, že nikto neponúka prácu, toto by som mal povedať:
“Nie som nútený byť nezávislý len kvôli tomu, že si neviem nájsť prácu. Vybral som si byť nezávislý, pretože to ponúka tie najlepšie príležitosti. Ja som vlastne vzácny typ novinára, ktorý dal sám výpoveď — dobrovoľne som s novinami skončil. Skončil som 8 mesiacov po povýšení a zvýšení platu. Oh, svoju prácu som miloval. Miloval som svojich kolegov. Svojho šéfa. Aj tak som skončil. Teraz zarábam viac a mám viac voľného času ako predtým.”
Toto je však to, čo som vtedy povedal: Hmmm. (Úsmev. Prikývnutie.)
Nastavenie mysle podnikateľa
Blogeri, ktorých som neskôr stretol, zdôrazňovali podnikateľskú mentalitu. Zapojili fantáziu. Nikto z nich by netvrdil “Internet nám vzal všetku prácu” alebo “Som nútený roznášať pizzu”.
Samozrejme veľa blogerov má svoju normálnu prácu. O to však nejde. Pointou je, že prijali nový svetonázor. Nemotivuje ich strach, sú motivovaní príležitosťami.
Na novinárskej konferencii som prednášal hodinu o tom, ako spravovať peniaze bez riadneho šeku. Na konci svojej reči som tieto slová vyslovil s povzbudením:
“Ignorujte pesimistov, ktorí hovoria, že žurnalizmus je mŕtvy. Nikdy nebol viac nažive.“
Novinári sú rozprávači. Keď sa pozrieme na históriu, ľudia, ktorí chceli písať príbehy, mali vždy len jednu možnosť: pracovať pre niekoho iného. On má z toho zisk, vy dostanete šek.
Teraz – po prvýkrát v histórii – vďaka internetu – môžeme prevziať kontrolu. Nie sme nútení šplhať po kariérnom rebríčku spoločnosti. Môžeme si pod ním postaviť priečky. Vytvoríme webovú stránku a použijeme ju na urýchlenie našej kariéry s knihami a prednáškami. Alebo môžeme byť ako Rafat Ali, novinár, ktorý založil noviny na webe PaidContent v roku 2002 a o 6 rokov neskôr ich predal za $30 miliónov dolárov. Miluje svoju prácu, tak tam zostal ako editor.
Prvýkrát v histórii máme slobodu a kontrolu. Je čas na poriadnu výplatu. Je NAJLEPŠÍ čas v histórii na začiatok písania príbehov.
